Mátraverebély – Szentkút, národné pútnické miesto Maďarska

Mátraverebély – Szentkút sa nachádza na slovensko-maďarskom pohraničí, obývanom viacerými národmi, podobne ako mnohé pútnické miesta, o ktoré sa starali niekdajší františkáni Uhorska. Boli to vždy stretávacími bodmi národov, dejiskami kázní a ľudových divadelných hier v národnom jazyku (napr. Svätý Anton, Máriaradna v Rumunsku, Baja v južnom Maďarsku či Frauenkirche v Rakúsku).
Podľa tradície roku 1091-92 kráľ Sv. Ladislav utekal pred nepriateľmi a dostal sa nad priepasť. Pokračovanie cesty odtiaľ bolo beznádejné, preto dal vyskočiť svojho koňa, a vtom tu vyvieral prvý prameň. V legende sa skrýva krásny obraz maďarskej literatúry: Ladislav je novým Mojžišom – otvorenie prameňa – ktorý svojimi zákonmi zabezpečil rámec životu Maďarstva ako Mojžiš Židom.
K prvému vyliečeniu došlo v 13. storočí, keď sa Panna Mária, na ruke s malým Ježišom s objavila nemému pastierovi v Mártaverebély, a kázala mu, aby kopal do zeme a pil z vyvírajúcej vody. Chlapec poslúchol a vrátila sa mu rečová schopnosť.
R. 1210 kvôli množstvu pútnikov postavili kostol v dedine Mártaverebély, odkiaľ vychádzali v procesii k prameňu v doline Szentkút. Od 1258 tento kostol už mal privilégium odpustkov.
Od 1400-tých rokov táto lokalita pútnikov vlastnila už odpustné privilégiá pre najväčších pútnických miest.
R. 1700 pápež Kliment XI. dal preveriť niekoľkých zázračných vyliečení v Szentkúte a vyhlásil ich za skutočné.
Prvú kamennú kaplnku v Szentkúte postavili v r. 1705. János Almásy z vďaky za svoje mimoriadne vyliečenie v Szentkúte s pomocou kňaza pustovníka Ádáma Antala Balogha v rokoch 1758-1763 dal postaviť dňešný pútnický kostol. R. 1970 pápež Pavol VI. pútnický kostol vyznamenal titulom „basilica minor”.
V jaskyniach na stráňach nad pútnickým kostolom bývali pustovníci od 13. storočia. Posledný z nich, Jozafát Dobát zomrel v 1767. Jeho hrob je v bazilike. O pútnickom mieste sa dlho starali cisterciáni, ale od tureckých čias sa zúčastnili v sprevádzaní pútnických skupín aj františkáni. Od r. 1772 už obývali kláštor oni, no k ich ich definitívnemu usadeniu došlo iba v 19. storočí.
Pútnické miesto kvôli jozefinizmu znovu rozvíjalo len v 1920-ich rokoch, ďalší rozvoj bol ale znemožnený komunizmom. R. 1950 diktatúra vyhnala františkánov, kláštor bol poštátnený a pretvorený na sociálny domov.
Bratia menší sa vrátili na pútnicke miesto r. 1989. Vtedy obnovili kostol zvonka, kúpili späť svoje niekdajšie zeme, aby zabezpečili základy ďalšieho rozvoja.
Od začiatkov 90-ich rokov sa postupne oživila tradícia peších pútí. Dnes už prichádzajú v procesiách skupiny nielen z okolitých dedín ale aj zo vzdialenosti 70 km. Medzi 15-20 augusta na Františkánskej mládežníckej púti sa zúčastní 200-250 mladých a modliac sa putuje skoro 150 km.
R. 2006 na odpuste Nanebevzatia Panny Márie vyhlásil prímas Péter Erdő naše pútnické miesto za najvýznamnejšie národné pútnické miesto Maďarska. Jeho hlavný odpust je najbližšia nedeľa k sviatku Nanebevzatia Panny Márie.
Za komunizmu pútnické miesto nemohlo sa rozvíjať ako iné národné pútnické miesta Európy. Ale v súčasnosti ako keby krása prírody, stretnutie s Pánom Bohom na svätých omšiach, spovediach a kázňach, prežívanie matičnej lásky Panny Márie nahradila tento nedostatok. Teraz počet návštevníkov svätyne je okolo 200.000 pútnikov.
Prichádzajú k nám aj z južného Slovenska, Slováci i Maďari. Tunajší františkáni by chceli, aby toto miesto sa stalo miestom znovuzrodenia. Boli by sme radi, keby božia dobrota a pokoj uskutočňujúce sa vo svätostiach, viazalo nite pokoja, odpustenia a solidarity medzi človekom a človekom. Preto sa snažíme príjať s bratskou láskou každého človeka.